Úsporná výstavba nie je svätý grál, je to fakt

text Anna Salvová, SaB marec apríl 2015

V minulom roku oslávil 20 rokov od začiatku kariéry, priznáva však, že každý deň, každý nový vzťah s klientom začína s úplne čistou hlavou, bez ohľadu na uplynulé dekády práce. Zdá sa, že takýto prístup sa vypláca. Aj v dobe krízy, bez pátosu voči starým časom, v ktorých vznikli oceňované stavby Apartmánového domu a sídla firmy Anasoft v Bratislave, sa architekt Pavol Pokorný  nebál „začať odznova“ a zameral sa na úplne iný segment. V posledných rokoch si vďaka tomu vybudoval uznanie aj v oblasti nízkoenergetických a pasívnych drevostavieb.

Ako ste sa dostali k projektom drevostavieb?
Nebol v tom žiaden zámer. Prišlo to prirodzene, ako architekt žijem v určitom kontexte  a reagujem na to, čo sa okolo mňa deje. K tejto téme som sa dostal v čase, keď sa stavebníctvo ocitlo na vrchole krízy. Na prelome rokov 2008 a 2009, keď sme dokončili apartmánový dom a Anasoft, sme fungovali ako malý ateliér združujúci troch architektov a mali sme pocit, že nás čakajú iba svetlé zajtrajšky. Prišla však kríza a v roku 2009 nastal útlm. Nespomínam si ani, či som v tom období vôbec vystavil nejakú faktúru. Bola to odrazu pomerne desivá skúsenosť. Zhodou okolností som sa však na jeseň 2009 prihlásil na exkurziu, ktorú organizovala spoločnosť proLignum (iniciatíva proHolz Austria a národných zväzov spracovateľov dreva v Českej a Slovenskej republike na podporu dreva ako materiálu v stavebníctve, pozn. red.). Išlo o prehliadku vinárskych drevostavieb v pohraničných častiach Rakúska. Práve tu som sa po rokoch stretol s Björnom Kierulfom, s bývalým spolužiakom a architektom, ktorý dnes patrí k neochvejným zástancom výstavby pasívnych domov, takže sme počas niekoľkých hodín veľmi intenzívne rozoberali túto tému. Pamätám si, ako som celý čas odmietavo krútil hlavou. Samotné stavby síce vo mne zanechali dojem, ale nemal som pocit, že by som sa chcel venovať práve pasívnym domom (smiech).

Napokon sa však ľady prelomili. Čo vás presvedčilo?
Nemôžem poprieť, že otázky okolo pasívneho štandardu ma zaujali. Kdesi v hĺbke vo mne predsa vzbudzovali zvedavosť, prihlásil som sa preto na školenie, ktoré organizoval Inštitút pre energeticky pasívne domy (iEPD). Síce som toto rozhodnutie najprv trošku oľutoval, keďže sa ukázalo, že ide skôr o čistú stavebnú fyziku než architektúru, ale napokon som predsa absolvoval všetkých sto hodín školenia. Hoci som nešiel na skúšky a neurobil si certifikát, predsa to bola prínosná skúsenosť. Už v priebehu školenia som sa dostal k dvom zákazkám, k známemu víkendovému domu v Nosiciach a k rodinnému domu v Zohore. Zrazu som pocítil nadšenie z toho, že môžem stavať oveľa lepšie stavby. Spolu s tým rástlo aj moje presvedčenie, že by som sa predsa mohol venovať drevostavbám postaveným v čo najlepšom energetickom štandarde. Prišiel som však aj na ďalšiu vec. Darmo sa architekt rozhodne, že chce navrhovať trebárs visuté lanové konštrukcie, ak nemá k dispozícii realizačný tím…

Čo to v praxi pre architekta znamená?
Môžete byť akokoľvek presvedčivý človek a vzletne rozprávať o drevostavbách, môžete klientom čokoľvek nakresliť, bez kvalitného realizátora a tímu profesií, predovšetkým v oblasti stavebnej fyziky, sa ďalej nepohnete. Sám som nikdy nemal inú ambíciu než robiť autorskú architektúru. Bolo preto dôležité nájsť firmu, ktorá by tento fakt považovala za pridanú hodnotu svojej práce a v konečnom dôsledku ako konkurenčnú výhodu na trhu. Mal som však šťastie, že som sa cez komunitu iEPD k takému realizátorovi dostal. S firmou ForDom sme zrealizovali už prvé dva spomenuté projekty. Dom v Nosiciach mi ukázal, že drevostavba sa dá postaviť rýchlo, efektívne a za rovnakých finančných podmienok ako pri murovanej či betónovej výstavbe. Vtedy sa prelomila určitá bariéra, pretože ako architekt som odrazu nepociťoval žiadne obmedzenia v tvorbe, a to ani z hľadiska dizajnu či financií, navyše, bol tu prítomný obrovský benefit v podobe energetickej úspornosti. Zareagoval som teda na to, čo mi ponúkli okolnosti, a vyšlo to. Samozrejme, bol to risk, vôbec sa to nemuselo podariť.

Víkendovým domom v Nosiciach ste zároveň ukázali, že drevostavby či pasívne domy nemusia byť len strohé „kocky“.
Ohľadom „kociek“ by som sa trocha ohradil. Napríklad, dom v Zohore sa stal kockou, lebo sa ňou mal stať. Dom v Nosiciach má zasa svoju podobu, lebo vyplynula z komunikácie s klientom, s ktorým sme išli proti myšlienke klasického dreveného zrubu. Kým mi však zadávateľ neodhalí svoje reálne investičné možnosti, len ťažko sa s ním môžem baviť o konkrétnom návrhu. Všetky veci, čo za niečo stoja, boli vždy založené na tom, že sa určila reálna cena stavby vo vzťahu k lokalitnému programu. Aj keď sa vo verejnej diskusii permanentne rozvádza téma „energetický štandard verzus kreativita“, podľa môjho názoru tu neexistuje jednoznačná odpoveď. Možno je problém v tom, že už študenti na škole riešia buď veci na pomedzí sci-fi, čiže bez styku s realitou, alebo projekty, ktoré sa tvária ako praktické, ale s realitou majú pramálo spoločné. Na druhej strane, hoci si neskonale vážim Björna ako človeka a odborníka, nemôžem súhlasiť s jeho názorom, že „nízkoenergetický dom je iba odfláknutý pasívny dom“. Je v poriadku, ak si niekto na trhu povie, že bude stavať výlučne pasívne domy.  Lenže všetci nemôžeme byť rovnakí, pretože každý ako tvorca vychádzame z iného mentálneho a kultúrneho prostredia a každý vychádzame aj z iného filozofického základu či náhľadu na svet, podľa ktorého sa správame. Myslím si, že v súčasnosti už výstavba v nízkoenergetickom či dokonca pasívnom štandarde prestáva byť akýmsi svätým grálom, je jednoducho faktom. Istého času sa totiž v odbornom spoločenskom diškurze všetci zaoberali iba skladbami stien, vzduchotesnosťou a tepelnými čerpadlami… Dnes sa energetický štandard vracia tam, kde má byť – ustúpil do úzadia – a do popredia sa vrátila architektúra.

Aké aspekty sú teda dôležitejšie než samotný energetický štandard?
Stavby dnes prirodzene môžete navrhovať inak, s použitím správnych materiálov, prvkov, so správnou orientáciou, dobrým zateplením a s pomocou zariadení, ktoré dom dokážu vykúriť. Tak prečo by ste to nespravili? Veď aj navrhovanie stavieb bez tepelných mostov je na vysokej škole súčasťou učiva prvého či druhého ročníka. Osobne už iné domy ako nízkoenergetické alebo pasívne už ani neriešim. Všetko je totiž dané aj normami a tie nepustia. Napríklad, v Rakúsku je daná ročná potreba na vykurovanie 35 kWh/m2. Ak ju nedodržíte, nedostanete štátnu dotáciu. Naša platná STN definuje 50 kWh/m2, takže tu vlastne ani nie je nad čím uvažovať. A hoci do každého nového klientskeho vzťahu sa snažím vstúpiť s čistou hlavou, u klientov, naopak, pozorujem, že ku mne aj tak prichádzajú s hlavou pomerne „zanesenou“ – plnou informácií zo všetkých strán, s množstvo otázok technického charakteru. Najviac času preto paradoxne trávim tým, aby som im vysvetlil, že o technických stránkach domu sa nemusíme baviť – že považujem za samozrejmé navrhnúť ho tak, aby bolo riešenie také šetrné, ako je to len možné. Začínam však otázkou: „Za akú cenu?“ To, čo mňa ako autora zaujíma, je výška investície, lokalitný program a ich vzájomná konfrontácia. Vtedy sa veľmi rýchlo ukáže, čo je najdôležitejšie. Niektorý klient zvolí radšej veľkorysý dom v nízkoenergetickom štandarde, ale priplatí si za kúrenie, iný sa zasa uskromní v menšom pasívnom dome, ale viac ušetrí. Keď si s klientom vyjasníme tieto veci, následne pracujeme na architektúre.

Vyzerá to, že ako architekt často fungujete ako edukačný článok…
Závisí to od konkrétneho prípadu. Najväčšia výhoda architekta voči akémukoľvek sčítanému klientovi, sú skúsenosti zo stavieb, ktoré dokáže porovnávať a vyhodnocovať.  S ľuďmi, pre ktorých som navrhoval domy, mám živé vzťahy a vraciam sa na „miesto činu“, vďaka čomu mám aj spätnú väzbu o tom, čo sa podarilo, prípadne, čo sa mohlo riešiť lepšie. Stále tvrdím, že peniaze aj honoráre sa minú, vzťahy však zostávajú. A tie sa nevytvárajú sa na povel, ale na základe drobných záväzkov a splnených úloh, dohôd a férových reakcií. Na báze dôvery sa potom dajú odovzdávať dobré rady. Aj keď, stáva sa aj to, že nepadnú na úrodnú pôdu. Zažil som to na vlastnej koži. V jednom z projektoch nastal konfliktný bod medzi mnou a klientom, no on tvrdošijne trval na svojom riešení a ustúpil som. Jeho otec mi potom povedal, že je to aj tak moja chyba, lebo som ho nedokázal presvedčiť. Vedel som, že má pravdu. V druhom prípade som ustúpil matke, ktorá mala handicapované dieťa. Argumentovala tým, že nemám osobnú skúsenosť s telesne postihnutým človekom, neskôr na kolaudácii sa mi však priznala, že mala dať na moje rady. Vyplýva z toho, že keď ste architekt, vaša zodpovednosť je absolútna, nikdy pred ňou neutečiete…

Zúčastňujete sa aj Dní pasívnych domov. Aké otázky vám kladú ľudia, čo ich najviac zaujíma?
Dni pasívnych domov sú skvelou akciou, ktorá je dôležitým referenčným rámcom tak pre lailka ako aj pre mňa architekta. Okrem nej však pripravujeme aj workshopy pre investorov s architektmi, čo je naša iniciatíva v iEPD. Záujemcom o výstavbu pasívneho domu to umožňuje diskutovať na jednom mieste s viacerými tvorcami. Keď sa však vrátim k Dňom pasívnych domov, ľudí asi najviac zaujíma tepelné čerpadlo. Je zvláštne sledovať ich, ako po príchode do domu začnú ťukať do stien, podláh, skúšajú dvere, pýtajú sa na vetracie jednotky (smiech)… Vtedy im hovorím: „Pozerajte sa na architekta, nie na stroje.“ Chodíte po tomto svete, pozeráte periskopom do internetu, pozeráte na domy tých druhých, a stále ste nešťastní z toho, že nevidíte ten svoj. Ale na to, aby ho našli, potrebujete architekta. Myslím si, že názor v spoločnosti je stále značne zdeformovaný, preto majú mnohí ľudia dojem, že architekt je drahý a typový projekt je lacný. Ja hovorím opak a potvrdilo sa mi to pri návrhu rodinného domu v Zohore. Aj tu mi tvrdili, že na architekta nemajú peniaze, pričom mi ukázali dom s rozpočtom 100 tisíc eur rozkreslený na plochu 180 m2. Popremýšľal som nad tým a  navrhol som najjednoduchší funkcionalistický pôdorys s maximálnou efektivitou plôch. Na 130 m2 som klientovi ponúkol 105 m2 obytného priestoru a len 25 m2 komunikácií a technického zázemia. Klient rýchlo pochopil, koľko týmto riešením ušetril, dokonca viac, než pripadalo na môj honorár. Z toho vyplýva, že architekt si na svoj honorár musí vedieť zarobiť už samotnou štúdiou, návrhom. Pre klienta je to v konečnom dôsledku lacnejšie, pretože dostane projekt v požadovanom rozpočte a na mieru.

Pri typových domoch sa, paradoxne, aj tak stáva, že s nimi nie sme úplne spokojní, že máme potrebu niečo meniť…
Nemožno popierať, že existuje množstvo vynikajúcich typových projektov, ktoré ľuďom môžu vyhovovať – mnohé z nich sú famózne drevostavby. Nevyčítam im preto, ak zvolia takýto projekt. No zároveň by nemali riešiť nič viac. Ak začnú mať o danom riešení pochybnosti, potom by mali rýchlo zabudnúť typový projekt.

Ako teda vidíte blízku budúcnosť?
Len v ružových farbách (smiech). Teraz vážne, musíme si uvedomiť, že kríza neskončila, resp. to, ako sme žili predtým, nebolo normálne. Bola to diskotéka s ohňostrojom. To, čo dnes nazývame krízou alebo akousi postkrízou, je normálny stav. Ako hovorím, treba robiť malé veci s veľkou láskou. Sme vďační za množstvo zaujímavých individuálnych projektov, medzi ktorými môžem spomenúť dvojdom v Stupave, dvojdom v jednom rakúskom lyžiarskom stredisku či dom pár kilometrov od Viedne. Pre mňa osobne je výzvou lokalita na Dobrom mieste na Čiernej vode, ktorá vznikala na vrchole realitnej „tancovačky“. Pôvodne tu malo vzniknúť sto domov a hoci sme v pôvodnej internej súťaži neuspeli, predsa sa na nás developer po rokoch znova obrátil. Pokúsime sa preto postaviť danú lokalitu na nohy. Z tohto projektu plynie ponaučenie, že veľkoplošné zastavovanie vecí je dávno pasé. Veci musia rásť prirodzeným tempom, aby sa vyvíjali k lepšiemu. Ocitli sme sa v štádiu, kedy by sme mali sklopiť uši, zaťať zuby a každý deň naplno „makať“…