ARCH 11/2014 - Dvaja na jednu tému - Bjørn Kierulf a Pavol Pokorný o pasívnych domoch

image

Tak veľa, ako je nutné, tak málo, ako je možné a tak dobre, ako sa len dá.

 S neutíchajúcim záujmom sa pri tvorbe energeticky efektívnych domov vraciam ku knihe vydanej vo Veľkej Británii v roku 2010 s názvom „At Home: A Short History of Private Life“ od Billa Brysona (v češtine vyšla v roku 2013 pod názvom „Dům, domov, domácnost, dějiny architektury“). Autor prezentuje ľudské obydlie ako javisko, na ktorom sa cez malé dejiny každodenného stereotypu jednotlivca odohráva dráma veľkých dejín celého ľudstva. Inšpirujúco a čitateľsky pútavo interpretuje vplyv spoločenských impulzov a technických inovácií na permanetne sa v čase meniacu architektúru bývania.

 V závere knihy Bill Bryson píše: “Náš životní styl je umožněn tím, že spotřebováváme zdroje stokrát rychleji, než ostatní obyvatelé planety. Jednoho dne – a nebude to dlouho trvat – mnoho z těch zbývajících 6 miliard lidí bude také chtít spotřebovávat tak rychle a snadno jako my. A na to již naše planeta nebude moci zdroje poskytnout. Bylo by obrovskou ironií osudu, kdyby naše pilná snaha o pohodlí a štěstí nakonec vedla k vytvoření světa, kde by nebylo možné ani jedno, ani druhé.” 

Ak máme hovoriť o vplyve súčasných požiadaviek energeticky úsporných riešení na architektúru, pýtam sa, je prezieravé ostrejšiu diskusiu o prioritách našej profesie – tak akosi slovensky ostýchavo - obchádzať? Aké domy navrhujeme a staviame? Aké posolstvo posielame spoločnosti prostredníctvom odbornou verejnosťou oceňovaných  a medializovaných stavieb? Nad publikum sa vyvyšujeme alebo sa mu podkladáme? Vychovávame a vzdelávame? Ako? Máme poriadok v prioritách?

Premeny slovenského rodinného domu za posledných 25 rokov považujem za  ideálny príklad na demonštráciu a pochopenie postupnej zmeny paradigmy architektonického navrhovania v súvislostiach energeticky efektívneho staviteľstva.

 Tému autonómnej a energeticky úspornej architektúry evidujem od čias svojho štúdia na Fakulte architektúry v Bratislave (1987-1993), osobitne počas posledných dvoch rokov na Katedre ekologicky viazanej a experimentálnej architektúry, predovšetkým vďaka  prof. Ing. arch. Robertovi Špačkovi, CSc. Medzi mojim absolvovaním univerzity, následne získaním autorizácie a založením vlastného ateliéru uplynulo síce už zopár rokov, avšak upriamenie pozornosti na počiatky primárneho architektonického vzdelania v kontexte vzťahu energeticky efektívneho staviteľstva je rozhodujúcim  momentom v hľadaní autentickej odpovede na (pre mňa) kľúčovú otázku – môže byť energeticky úsporná architektúra atraktívna? Pre užívateľa je atraktívnou určite, veď napĺňa jeho primárny cieľ po bezkonkurenčne najzdravšom vnútornom prostredí a čo najnižšej faktúre za energie. Ako však docieliť, aby tento druh architektúry bol atraktívny aj pre jeho tvorcu?

Ako hosťujúci architekt z praxe konzultujúci prvákov na mojej alma mater v semestrálnom ateliéri Rodinný dom mám možnosť presviedčať sa, že tak ako pred 25 rokmi, aj dnes budúcich kolegov architektov učíme, že dobrý rodinný dom poskytuje svojim užívateľom súkromie, komfort a slobodu; že dom je komplexným strojom, ktorý chráni, svieti, hreje, chladí, umýva, splachuje, varí a stará sa o zábavu (a tieto služby musí stroj vykonávať v ekonomicky udržateľných medziach); že cez interakciu so svojim bezprostredným okolím predstavuje stále sa premieňajúcu hranicu medzi vnímaním súkromného a verejného sveta a priestoru; a v neposlednom rade, že je predovšetkým výsledkom práce architekta, ktorý vykonáva svoju prácu s pocitom osobnej zodpovednosti za výsledok a s vedomím, že pred samoľúbou a povrchnou sebaprezentáciou má prednosť pokora.

Natíska sa legitímna otázka – kde sa v týchto všeobecne akceptovaných zásadách, v akomsi kréde či manifeste dobrého domu a architektúry, nachádzajú princípy energeticky efektívneho staviteľstva? Neviem. Je to dôležité? Je to dôležité učiť od prvého ročníka? Alebo až v diplomovom projekte? Akú dôležitosť tomuto aspektu tvorby prikladáme vo svojich stavbách my, ich autori?

Ak je našou ambíciou vytvoriť si v osobitný, originálny a rozpoznateľný architektonický rukopis, v hierarchii priorít vlastnej tvorby nemôže chýbať ambícia navrhovať a realizovať stavby s čo najnižšou spotrebou energie. V diskusiách často počuť námietky, že energeticky úsporné domy sú “drahé” (s ekonomicky otáznou návratnosťou) alebo že kvôli striktným požiadavkám na stavebnotechnické parametre objektu architekt nemôže navrhnúť nič iné okrem “krabice s oknami na juh”. Je to skutočne tak?

Domnievam sa, že toto stále pretrvávajúce myšlienkové klišé a názorové napätie je dôsledkom nedorozumenia a nedostatočnej odbornej interdisciplinárnej diskusie o praktickej interpretácii Európskej smernice o energetickej efektívnosti,  tzv. Agendy 2020 (do roku 2020 zvýšiť podiel obnoviteľných zdrojov na celkovej energetickej skladbe na 20 percent, znížiť mieru produkcie emisií skleníkových plynov o 20 percent v porovnaní s rokom 1990 a zvýšiť energetickú efektívnosť o 20 percent), ktorú časť profesionálnej obce (nejde len o architektov, sme v tom spolu, všetky profesie podieľajúce sa na tvorbe našich stavieb) „číta“ jednoznačne ako imperatív stavať stavby výlučne v pasívnom (a výhľadovo) v nulovom energetickom štandarde.

Aká je prax? Bolo by naivné myslieť si, že v okamihu, keď sa mi vo dverách ateliéru objaví nový klient, tak jedným dychom spolu s pozdravom a podaním ruky začnem nadšene intervenovať, aby sme jeho investičný zámer realizovali v energeticky pasívnom štandarde. V kontexte slovenských reálií (a nemyslím len na oblasť stavebníctva) je akákoľvek ortodoxia kontraproduktívna. Na úplne najvyššie miesto v prioritách spôsobu navrhovania a práce s klientom kladiem rozhovor ako permanentný sprievodný atribút vzťahu, na základoch ktorého je možné budovať dôveru. Cez dôveru sa dá dostať k spoločnému kritickému odkrývaniu vzájomných motivácií, s ktorými vstupujeme do (často veľmi krehkej) spolupráce. Až s posilňovaním ľudských väzieb je možné stupňovať otvorenú konfrontáciu základných troch determinantov, ktoré budú cyklicky počas celého času strávenom spolu na projekte ovplyvňovať výsledky parciálnych procesov a aj finálneho výsledku plánovanej stavby - rozpočet versus investorom očakávané napĺňanie lokalitného programu versus (energeticky) technický štandard.

Počas ostatných piatich rokov praxe, čo navrhujem domy výlučne tak, aby ich potreba tepla na vykurovanie v zime a chladenie v lete bola čo najnižšia, som sa naučil a pochopil,

-     že navrhovanie energeticky úsporných domov sa (takmer) v ničom neodlišuje od navrhovania konvenčných stavieb, pretože princípy ako kontext stavby, orientácia voči svetovým stranám, kompaktný dizajn (konštrukcie bez tepelných mostov), logické dimenzovanie presklení, jednoduchosť a spoľahlivosť TZB ap. som vždy považoval za méty, ktorých dosiahnutie je garanciou vzniku kvalitnej architektúry zodpovedne sa správajúcej voči prostrediu

-     že dosiahnuť pasívny štandard je super, ale niekedy to nejde – buď nie som dostatočne disponovaný ja a môj tím, alebo klient, či realizačná firma (alebo všetci spoločne vrátane okrajových podmienok na stavebnej parcele)

-     že nedosiahnutie parametrov pasívneho štandardu nie je katastrofa, ako to zvyknú intepretovať jeho ortodoxní zástancovia - keď si uvedomíme, že kvalitatívne parametre vnútorného prostredia sú aj v nízkoenergetickom dome stále rádovo lepšie ako parametre stavby kolaudovateľnej v zmysle platnej STN a najmä, pokiaľ existujú iné oprávnené argumenty hoc aj iracionálneho rázu (výhľad, túžba, kompozícia, prepojenie ai.), ktoré majú jednoducho v dohode architekt - klient vyššiu prioritu ako energetický štandard

-     že obvodová stena energeticky úsporného domu domu má rovnakú alebo dokonca menšiu šírku ako stena konvenčnej stavby, čo znamená, že na rovnakom pôdoryse môžem ponúknuť klientovi väčšiu úžitkovú plochu

-     že konštrukčný systém drevostavieb je pre výstavbu rodinných domov v drvivej väčšine prípadov bezkonkurenčne najlepšou voľbou, ekonomicky aj energeticky

-     že tvarová variabilita a atraktívnosť dizajnu stratila priamu väzbu na zvyšovanie realizačnej ceny stavby

-     že mladí absolventi vysokých škôl naprieč celému spektru odborných profesiíí berú energeticky pasívny štandard ako úplnú samozrejmosť a v problematike sa pohybujú s elegantnou prirodzenosťou a šarmom

-     že pasívny štandard nie je modla, ale prostriedok, ako permanetne kriticky reštartovať uvažovanie o architektúre a veciach s ňou súvisiacich (zoznam je dlhý a priebežne sa aktualizuje)

V obývačke s laptopom na kolenách robím večer posledné korekcie pred odoslaním tohto textu do redakcie a jedným okom sledujem televíznu obrazovku. Na spravodajských kanáloch ide ďalšia zo sledu diskusií na tému znižujúcich sa dodávok plynu z Ruska a obáv o nadchádzajúcu vykurovaciu sezónu, na Dvojke priamy prenos z odovzdávania cien Slovenskej komory architektov CE.ZA.AR. 2014. V kategórii rodinný dom zvíťazila skvelá realizácia nízkoenergetickej drevostavby rodinného domu v Čuňove od architekta Petra Jurkoviča (ARCH 04/2014) s obrovským presklením na sever… conradicto in adiecto? Pre vyznavačov energetických úspor faux pas a počin proti ráciu, pre zástancov kompozičnej čistoty, bezkolízneho plynutia priestoru a sviežej architektonickej elegancie vrcholný estetický zážitok. Čo je viac? Čo má prednosť? Čo si o tom myslíme? Čo si o tom myslí klient? Čo by si o atribútoch energeticky úsporných stavieb mali začať myslieť poroty architektonických súťaží? Diskutujme!

Pavol Pokorný

Použitá literatúra:

  1. Bryson, Bill; 2013; Dům, domov, domácnost, dějiny architektury; PRAGMA; ISBN 978-80-7349-374-5
  2. Stempel, Ján; 2012; 99 Domů; KANT; ISBN 978-80-7437-078-6
  3. Laciný, Jan; 1961; Hospodární konstrukce rodinných domků; SNTL; L17-B2-3-II/7488
  4. Grus-Heythum-Kučerová-Zelenka-Žák; 1934; Byt; SborníkSvazu československého díla

Text Bjørna Kierulfa pre ARCH 11/2014